Bežný deň vodiča s cestujúcimi

Cestujúci, to je vraj kapitola sama osebe. Najmä v prímestskej doprave si každý vodič pozná tých svojich. Martin Brňák pracuje ako vodič autobusu 2,5 roka. Pochádza zo Starej Bystrice a tu aj každé ráno v pracovnom týždni nastupuje do svojej „pojazdnej kancelárie“.

Jeho trasa smeruje na Radôstku, Žilinu či Oščadnicu, záleží od linky. „Ráno väčšinou hneď veziem školákov z Radôstky do Čadce a poobede späť. Mladých mám rád, a títo stredoškoláci sú dobrí a slušní. Zažil som ich aj počas maturít, ale nemám zlé skúsenosti. Nepríjemné zážitky majú skôr tí, čo vozia mladých prvými spojmi z diskoték. To im nezávidím. Ja mám horšie zážitky s tými ešte mladšími ročníkmi. Tí robia niekedy neporiadok,“ opisuje.

Svojich cestujúcich si za tú dobu, čo šoféruje autobus, pozná. „O tých, ktorých vozím pravidelne, viem, kam budú cestovať. Nepoznám ich mená, ale poznám ich trasu. A pozdravíme sa aj mimo práce v meste či dedine,“ hovorí. Samozrejme, sú aj takí cestujúci, čo si sadnú dopredu čo najbližšie k šoférovi a najradšej by s ním predebatovali celú cestu, kým nevystúpia.

Martin Brňák je presvedčený, že kedysi bol šofér autobusu frajer, no dnes je doba iná. „Bohužiaľ, dnes už to tak nie je. Ľudia nemajú takú úctu. Kedysi si šoféra viac vážili, lebo všetci cestovali do práce iba autobusom. Ale šoférovanie ma napriek tomu baví. Predtým som jazdil v súkromnej firme, no s ľuďmi som pracoval aj tam, takže veľká zmena to nebola. Na cestujúcich som bol už pri nástupe do SAD zvyknutý. Jazdil som aj na nákladom aute, tam som zas trávil čas sám. Ale práveže je to občas príjemné byť medzi ľuďmi,“ dodáva.

Dni za volantom mu ubiehajú, no s cestujúcimi je každý deň iný. „Záleží aj od toho, či ma niekto nahnevá. Niekedy to je ťažké, ako s ľuďmi. Musím priznať, že z niektorých, keď ich mám počúvať, bolí hlava. Nemám rád, keď je niekto opitý, robí problémy, a ešte sa kvôli nemu mešká. Je však pravda, že mám právo odmietnuť takého cestujúceho, najmä ak obťažuje i cestujúcich nevhodným správaním alebo zápachom,“ pokračuje.

Často cestuje aj na úseku z Kysuckého Nového Mesta do Žiliny. „To je známy kritický úsek, stále sú tam kolóny a zvyknem tam meškávať. Niekedy sa to dá obísť, ale už to nedobehnem. Z toho sú niekedy cestujúci nervózni. Ale nechápem, že hromžia na mňa, veď vidia, že je kolóna a nemôžem za to,“ spomína a vzápätí: „ale ľudia vedia aj pochváliť. Napríklad keď nájdem peňaženku a vrátim ju jej majiteľovi osobne,“ dopĺňa.

Do Bystrickej doliny chodí aj veľa turistov. Martin Brňák si spomína napríklad na minulé leto, keď viezol veľkú partiu hipisákov. „Bolo nejaké stretnutie na Kysuciach a vtedy tu chodili takí všelijakí s dredmi. Vyspevovali a hrali na gitarách. Rozprávali po anglicky, česky, ako sa dalo. Našťastie mi vedeli ukázať cieľovú stanicu, lebo mali na mobile mapu, a nebol problém zaviezť ich,“ dodáva.

Na cestách vás postihne všelijaké počasie, no za volant musíte vždy, či prší, či sneží alebo svieti slnko. „Mne sa lepšie šoféruje, keď je vonku pekne. Keď je smutné počasie, to je na driemanie, a aj ľudia sú smutnejší. Radšej nech je stále slnko,“ smeje sa vodič Martin Brňák.