Zážitky s cestujúcimi

„Slovenská cestujúca verejnosť je niekedy nevyspytateľná,“ zhodnotil to Peter Kubík, vodič na trase Jasenovo – Slovenské Pravno – Teplice a Martin – Prievidza. Človek za volantom je tak trochu psychológ. Sú takí cestujúci, čo si sadnú ku mne čo najbližšie a predebatovali by najradšej celú cestu. Potrebujú si „popásť jazýček“. Niektorých sa dá počúvať viac, iných menej, ale prinajhoršom to vojde jedným uchom dnu, druhým vyjde von,“ hovorí. Pochádza zo Slovenského Pravna, odkiaľ často vezie svojich susedov a spoluobčanov. „Za tie roky, čo jazdím, som videl mnohých vyrastať od školských čias po dospelosť. Už som jedného aj na svadbu viezol,“ spomína si.

Posledné veľkonočné sviatky nepracoval, no dva roky dozadu jazdil počas Veľkonočného pondelka. „Ušiel sa mi aj nejaký ten koláčik, šunka či klobáska. Kedysi to bolo ale lepšie, kedysi sme boli páni šoféri. Bola serióznejšia doba,“ podotýka.

Opití cestujúci, to je ozaj zážitok, najmä keď v autobuse po sebe zanechajú „pamiatku“. Pán Kubík sa s nimi ale „nepára“. „Autobusy si musíme čistiť sami. Pokiaľ na to neprídeme hneď! Keď áno, zastanem, dám dotyčnému vedierko s vodou a handru a nech čistí,“ smeje sa.

Keď je slnečný deň, aj ľudia sú vraj inakší. „Ale dali sme sa na to, či je plus alebo mínus dvadsať,“ uzatvára.

Počas voľna sa ľuďom vyhýba

Podobný názor má vodič mestskej dopravy v Martine Dušan. „Mne sa šoféruje lepšie, keď je vonku pekne a aj ľudia sú vtedy iní. Keď je škaredo, prší alebo je zima, sú podráždení,“ priznáva.

Hovorí, že keď mal menej rokov, stačilo mu pár minút sa s človekom rozprávať a vedel, aký je. „Teraz mi to trvá o čosi dlhšie, ale stále to viem,“ tvrdí so smiechom „psychológ na kolesách“.

Má veľa známych, s ktorými prehodí pri nástupe do autobusu pár slov, a vďaka niektorým už na diaľku pozná všetky nemocničné oddelenia i lekárov: „Našťastie, po lekároch nechodím. Ale z historiek viem, ktorý ortopéd je najlepší a ku ktorému lekárovi radšej nechodiť.“

Mladých má vyslovene rád. „Máme tu sídlisko Záturčie, najmladšie sídlisko, a tam bývajú mladé rodiny. Tam chodím najradšej. Mám pocit, že tí starší ľudia sú akísi nevrlí. Ale raz bol podráždený aj môj najmladší cestujúci. Nastúpila mi do autobusu mamička s kočíkom a to dieťa spustilo nie plač, ale zúrivý rev. Keď vystúpili, až tak sa všetkým uľavilo,“ spomína si dnes s úsmevom.

Keď má Dušan voľno, radšej však ľudí nevidí. „Je ich všade veľa a som asi už akýsi precitlivený. Mám rád dobrú muziku, ktorú si pustím, keď je žena v robote. To je pre mňa relax,“ dodáva na záver.